Uviazli ste v komfortnej zóne? Vieme, ako z nej vystúpiť
| Vendula KosíkováNeverte všetkému, čo vám našepkáva vaša myseľ. Jednou z jej úloh je totiž udržať vás v bezpečí, v pohodlí vašej komfortnej zóny, kde vám nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Takže buďte pripravený na to, že vás bude odhovárať od každého kroku smerujúceho do neznáma, mimo zabehnuté koľaje a známu rutinu. Ako na túto ochranársku časť našej mysle dozrieť?
Čo nás drží späť
Tri časti ľudského mozgu
- Plazí mozog (autonómny nervový systém) – najstaršia časť mozgu kontrolujúca niektoré telesné funkcie a inštinktívne reakcie spojené s prežitím (útek, útok či meravosť). Nedokáže riešiť komplexné situácie
- Cicavčí mozog (limbický systém) – časť mozgu zodpovedná za emócie a pocity, ako je strach, potešenie a motivácia. Zaujímavé je, že nedokáže pracovať s pojmom času a preto nás zažité traumatické situácie ovplyvňujú veľakrát po celý život.
- Neokortex – najmladšia časť mozgu umožňujúca ľuďom vedome vnímať a interpretovať svet okolo seba, kontroluje kognitívne funkcie, ako je učenie, rozhodovanie, plánovanie, syntéza atď.
Jedným zo spôsobov, ako prepojiť všetky tri časti mozgu a uviesť ich do harmónie, je vedomé dýchanie, ktoré vedie k väčšej emocionálnej rovnováhe, lepšiemu rozhodovaniu a celkovému pocitu pohody.
To, čo nám väčšinou bráni skúšať nové veci a zmeniť návyky, sú vývojovo staršie časti mozgu (plazí a cicavčí), ktoré nedokážeme ovládať vedomou mysľou.
Okrem toho, že ovládajú naše telesné funkcie a emócie, riadia tiež naše stresové reakcie na potenciálne nebezpečenstvo. Cizelovali sa milióny rokov, a tak vedie konať rýchlosťou blesku. Vďaka nim sme ale stále ako ľudstvo tu a môžeme prežívať svoje životy.
Keďže však oba systémy vychádzajú z minulých skúseností a neznáme situácie vyhodnocujú ako potenciálne nebezpečenstvo, obmedzujú nás v raste. Tak nás držia v zabehnutých koľajach, starých zvykoch, presvedčeniach a v pohodlí našej komfortnej zóny, kde nás nič neprekvapí a kde sa cítime bezpečne.
Keď však v komfortnej zóne uviazneme príliš dlho, začne trpieť naša duša - tá časť v nás, ktorá túži po raste, poznávaní nových vecí a realizácii svojich vízií a nápadov. My sa potom v dôsledku toho cítime frustrovaní, strácame energiu a radosť zo života.
Ako teda vybalancovať túto krehkú rovnováhu medzi bezpečím a túžbou po raste a zmene?
Reality check
Štúdie naznačujú, že približne deväťdesiat percent našich obáv sú iba domnienky, ktoré sa nikdy nezhmotnia.
Najdôležitejšie je uvedomiť si, že strach a stres sú často iba produktom nášho myslenia, ktoré vychádza z minulých skúseností, a nie reálnym nebezpečenstvom. Keď sa naučíme rozpoznávať, kedy plazí či cicavčí mozog zbytočne „šalie“, bude pre nás jednoduchšie prekonať tak strach a neistotu a vykročiť za svojimi snami a plniť si svoje predsavzatia. Jasno v hlave nám pomôže urobiť meditácia, odstup a dychové cvičenia.
Bruno neplaš!
Naša myseľ ma rada rutinu a reaguje podľa našich skúseností, ktoré sú uložené v podvedomí. Ako prvé vždy ponúka riešenie, ktoré vychádza z toho, čo už pozná. Všetko nové vyhodnocuje ako potenciálne ohrozenie. Nové inšpirácie, nápady, ktoré nemajú s našimi skúsenosťami veľa spoločného, k nám prichádzajú v momentoch pokoja, ktoré dosiahneme napríklad chôdzou, dychovým cvičením, relaxáciou a pod.
Životná koučka Rupda odporúča si túto „ochranársku“ časť našej mysle pomenovať. Ona sama ju volá Bruno a komunikuje s ňou ako so živou bytosťou či malým dieťaťom, ktoré potrebuje uistiť, že všetko bude v poriadku. „Občas Bruna nekompromisne vystrelím na mesiac, kam patrí – to je potrebné, keď mi začne tvrdiť, že na to, čo chcem urobiť, nemám potrebné zručnosti, že bude lepšie počkať do zajtra, že je to celé nezmysel a podobne.“ Poznáte to tiež?
Konajte skôr, než napočítate do päť
Mel Robbins, americká motivátorka a autorka knihy The 5 Second Rule (Pravidlo 5 sekúnd) zase odporúča konať do piatich sekúnd – teda skôr, než nastúpi ochranárska časť našej mysle a nápad, ktorý by ste radi zrealizovali, nekompromisne zavrhne.
Keď si napríklad nastavíte budík o pol hodiny skôr s tým, že si pred odchodom do práce zacvičíte, musíte po prebudení vstať do piatich sekúnd – teda skôr, než vás od toho vaša myseľ a inštinkty odhovoria.
Keď sa počas týchto piatich sekúnd dáte do pohybu, získate na svoju stranu fyzickú aktivitu, ktorá (ako sme písali v predchádzajúcich článkoch) dokáže zmeniť to, ako myslíme a cítime. Myseľ prejde od bojkotu k adaptácii na novú situáciu a vy máte skoro vyhraté. Teda skoro.
Krv, pot a slzy
Samozrejme, že každá zmena v našom správaní si vyžaduje zvýšené úsilie. Je to, akoby sme prechádzali pevnými pancierovanými dverami, do ktorých sa musíme najskôr poriadne oprieť, aby sme ich vôbec otvorili.
Počas týchto veľakrát namáhavých chvíľ plných pochýb nám podľa neurovedca Dr. Andrewa Hubermana pomôže to, keď sa v tomto úsilí oceníme a povieme si – je to dobré, som na správnej ceste, všetko vlastne beží tak, ako má.
„Toto vnútorné sebaocenenie je mocnejšie než vonkajšia odmena, ako je uznanie od ostatných, jedlo, peniaze a pod. Je to udržateľný zdroj paliva, ktorý nám dá silu pokračovať vo chvíľach frustrácie,“ hovorí Andrew Huberman, ktorý vo svojom laboratóriu skúma vplyv mind-setu na tvorbu dopamínu a pod.
Nálada nasleduje akciu
Mnohí z nás odkladajú akciu až do chvíle, keď na to budú mať náladu a energiu. Snažia sa myslieť pozitívne, pretože veria, že to je to, čo im pomôže sa zmeniť.
Avšak Andrew Huberman došiel vo svojich výskumoch k podobnému záveru ako Mel Robbins – teda, že dobrá nálada, energia a pozitívne myšlienky sa dostavia až po tom, keď začneme konať a malými krokmi začneme postupovať dopredu – v mnohých prípadoch k ešte veľmi vzdialenému cieľu. So sebaocenením však nečakajte, až kým dosiahnete konečné méty, oslavujte priebežne každý drobný míľnik.
Je to teda presne naopak, než si väčšina z nás myslí - keď zmeníme svoje správanie, tak sa zmenia naše myšlienky, pocity aj vnímanie.
Takže či už máte v pláne naučiť sa nový jazyk, začať cvičiť, alebo osloviť niekoho, kto sa vám páči, viete, čo máte robiť: 5, 4, 3, 2, 1 GO!
Robte to, čo máte radi
Často počúvame, že radosť zo života príde, keď budeme robiť predovšetkým to, čo nás baví. Určite, miera motivácie je dôležitá, pretože tie dvere, ktoré musíme otvoriť, nie sú také ťažké. Ak teda hľadáte pohyb, ktorý by vás tešil, vyskúšajte kolobežku. Prináša radosť, a to nielen deťom, ale aj dospelým.
